Rozprávka o Modrej planéte

Kde bolo - tam bolo, bola raz jedna modrá planéta. Aj sa volala Modrá.....

Kde bolo - tam bolo, bola raz jedna modrá planéta. Aj sa volala Modrá. Žili na nej v harmónii rastliny, živočíchy a neobyčajný tvor, ktorý sám seba nazval, Človek. Planéta bola jeden celistvý a dokonalý superorganizmus, letiaci si miliardy rokov svojou vlastnou dráhou v časopriestore.


Človek bol najprv spokojný, ale chcel stále viac. Prahol po moci a peniazoch. Planétu začal drancovať a špiniť. Zasiahol všetko od hĺbok zeme, až po oblohu. Vyťažil ropu a uhlie. Postavil fabriky, ktoré dymili a znečisťovali zem, vodu aj vzduch. Zostrojil lietadlá a na modrej oblohe sa objavili samé biele čiary.
Otepľovalo sa, nepršalo, všetko schlo, lesy horeli. Vzduch bol zamorený, moria a rieky boli plné odpadu a plastov. Zvieratá hynuli, iné sa trápili. Človek už neveril v žiadnu vyššiu moc. Myslel si, že niet nad neho, a že je stredobodom vesmíru. Nebolo takej sily, ktorá by ho zastavila.


Našlo sa zopár matiek a ľudí, ktoré vnímali problémy Modrej planéty už dávno. Milovali svoje deti a chceli pre ne krajšiu budúcnosť. Nemali žiadnu moc, aby niečo zmenili. Snažili sa robiť malé krôčiky vpred. Tvorili bubliny, do ktorých umiestňovali svoje deti, aby ich ochránili pred všetkým zlým.


Raz ráno sa Človek zobudil a povedali mu, že je koniec jeho sláve. Napadol ho malý, ale nebezpečný vírus. Volal sa Korona a vyzeral ako kráľovská koruna. Začal vládnuť. Človek musel zostať zatvorený doma. Zakázali mu ísť do práce, nemohol viac zarábať, produkovať, znečisťovať a ničiť. Nesmel sa s nikým stretávať a dýchať mohol iba cez rúško. Ničil a teraz bol sám zničený.
Keď musel vyjsť medzi iných ľudí, všetkých sa bál a oni sa báli jeho. Báli sa aj pozdraviť, aj rozprávať, aj dýchať, dotýkať sa. Nikto sa k nikomu nechcel priblížiť. Každý každého upodozrieval, že je ten nakazený.
Človek sa zrazu cítil sám ako zrnko piesku stratené na púšti medzi miliardami ďalších. Matky sa chvíľu stránili jedna druhej, chránili svoje deti. Deťom to ale bolo jedno. Nevnímali to, chceli sa hrať. Boli čisté, nikomu nič zlé neurobili. Zaujímavé bolo, že ich vírus neprenasledoval. Asi vedel, že sú v tom nevinne.
Matkám začalo svitať na lepšie časy. Trochu sa vírusu báli, ale zároveň vedeli, že prišiel, aby im pomohol. Doniesol im nádej na čistejšiu Modrú planétu a vysnívanú zdravšiu budúcnosť pre svoje deti.

Človek začal nad sebou rozmýšľať. Začal si uvedomovať, kde všade urobil chyby. Vyčistil rieky aj moria. Spomalil výrobu. Menej míňal. Začal chrániť všetko bezbranné. Z oblohy zmizli čiary, vzduch bol číry, vtáci spievali.
Slnko svietilo a z čistých mrakov začalo pršať. Na oblohe sa objavila dúha. Bolo to znamenie, že všetko bude lepšie. Jasná správa, že ľudia sa už nemusia obávať, že postupujú správne a že Modrá planéta je na ich strane. Vrátili sa k láske, k súcitu, k pokore, k pokoju a k ohľaduplnému životu - TU A TERAZ.


Venované Mráčikovi Jonášovi a Slniečku Cyrilovi a všetkým dobrým rodičom a ich deťom.
Fotografie inšpirované fotografiou Tima Walkera a filmom Larsa von Triera - Melanchólia.
Ďakujeme značke Novesta a Novesta Kids za poskytnutie topánok na fotografovanie.


Photography: Peter Frolo
Creative idea, production, copy: Gavulka
Models: Barbora Yurkovič & Malvína, Gavulka & Jonáš & Cyril Styling: Gavulka/Barbora Yurkovič
Shoes: Novesta a Novesta Kids
Clothes: Jeej Design & Cos Stores
Socks: Jeej Design

Viac člankov